Milan Tittel - Čistý čas


Milan Tittel – Čistý čas
30. 5. – 28. 6. 2024

/

Galéria Sumec, Škola dizajnu
Ivanská cesta 21, Bratislava
www.galeriasumec.sk

/

Milan Tittel (*1966), sochár, (video/foto-) performer, ne-fotograf, tvorca objektov a situácií, vizuálny haiku majster s nezameniteľnou poetikou a zmyslom pre humor, vecný lyrik, umelec nenápadného a lakonický komentátor reality, hľadiaci jedným okom do nej a druhým ponad ňu, predstavuje na výstave Čistý čas v Galérii Sumec rozmermi pomerne veľkú, ale povahou subtílnu, takmer neviditeľnú miestošpecifickú inštaláciu, ktorá dáva názov aj celej výstave a v podobe dvojkanálovej videoinštalácie, niekoľkých site-specific inštalovaných objektov a fotografie aj koncízny výber svojej minulej i novej tvorby charakterizovanej typicky úsporným metaforickým vizuálnym jazykom.

Keď okrem iných charakteristík pomenúvame autora aj „vecným lyrikom“ hovoríme v prípade vecnosti napríklad aj o tom, že jeho práce sú inšpirované, vychádzajú z, alebo sú formálne, mediálne alebo obsahovo ukotvené v predmetnej skutočnosti; materiálom, z ktorého autor ako školený sochár tvorí, nie sú tradičné sochárske materiály, ale väčšinou veci, materiály a situácie, ktoré sú nám povedomé, často ide doslova o „veci poruke“. Milan Tittel je vecný aj v zmysle úsporný, výrazovo a vizuálne „neukecaný“, „antispektakulárny“, často pracuje s jemnými, subtílnymi vizuálnymi a významovými posunmi, výtvarnými a výrazovými prostriedkami a postupmi. Keď o ňom uvažujeme ako o lyrikovi, máme namysli metaforický a lyrický aspekt jeho tvorby a povahu jeho diel založenú na subjektívnosti videnia a konotatívnosti (vychádzajúcej však z vecnosti) výrazu. Na jednej strane je skrátka Tittelova tvorba ukotvená v čomsi bežnom, v predmetnej realite („veci po ruke“), na druhej strane z tejto povedomej skutočnosti smeruje k lyrickému výrazu, k čomusi ťažko pomenovateľnému, s čím máme často dočinenia aj pri poézii, kde podobne ako v jeho tvorbe vzniká zo samozrejmých vecí (v poézii slová, ktorým jednotlivo rozumieme, u Tittela veci, situácie a materiály, ktoré sú nám v jednotlivostiach a v pôvodnom kontexte povedomé) nesamozrejmý zmysel (v poézii zmysel básne, u Tittela zmysel diela).

Milan Tittel citlivo, s estetickým, intelektuálnym a subjektívnym zaujatím vníma a reflektuje svoje okolie, fyzický priestor, prírodné a spoločenské prostredie, ale napríklad aj umeleckú prevádzku, dejiny a súčasnosť umenia. Na vybrané aspekty týchto sfér reaguje aj tak, že si všíma a transformuje, alebo od nuly tvorí, „berie do rúk“ bežnú vec, fenomén či situáciu a jej tvarovým, materiálovým, vizuálnym, časopriestorovým a napokon sémantickým posunom ju uvádza do nového kontextu, hľadá a tvorí jej inú podobu, iné miesto, iný, posunutý zmysel, novú akurátnu formu a spôsob nestereotypnej komunikácie s inými. Napríklad zo štetín metly v rámci výstavy v Galérii Sumec tvorí objekt guľovitého tvaru evokujúci biologickú, prírodnú či planetárnu formu (Príroda, 2024), ukladá vedľa seba dvojicu hodín, na ktorých idú sekundové ručičky akoby proti sebe, ako keď dvaja robia to isté, ale zároveň si v dôsledku istého vzájomného „posunu“ odporujú (∞,2019), v krehkej stabilite stavia na parapet cigaretu, na ktorej sedí motýľ (Mier, 2024), alebo vytvára v tranzitnom priestore školskej chodby a galérie krehkú, takmer neviditeľnú, subtílnu, ale rozmernú, dlho a precízne tvorenú pavučinu babieho leta, ktorá môže byť kedykoľvek v dôsledku nepozornosti, neopatrnosti, alebo jej ignorovaním publikom zničená (Čistý čas, 2024) atď.

Vytvoriť si predstavu o povahe autorovej tvorby a jeho uvažovaní môže poskytnúť aj vystavená dvojkanálová videoinštalácia, resp. fotoprezentácia či slideshow Záhradníkov dom (2020), prostredníctvom ktorej máme možnosť nahliadnuť do priestorov, situácií a na veci, ktoré Tittel dokumentuje, komponuje, „komprovizuje“, modifikuje, tvorí alebo im hľadá, vytvára alebo upozorňuje na ich na prvý pohľad nepostrehnutý, opomenutý alebo nezrejmý, ale podstatný zmysel, povahu a súvislosti. Záznamy telesných fragmentov, odliatkov dutín a rôznych častí povrchu tela, záznamy prírodnín, vecí nájdených a vecí „po ruke“, kombi-objektov (Aurel Hrabušický), sochárskych miniatúr, asistovaných readymadeov, nepatrných, subtílnych intervencií do hmoty, priestoru a diania alebo privátnych pohľadov a scén komunikujú v Záhradnikovom dome aj samé osebe, zároveň sa ale reťazia a zvýznamňujú aj v slučke súvislostí a vzájomných vzťahov.

Veci a situácie na parapete, na podlahe, na stole, čosi v ruke, na ruke, v záhrade, v krajine či vo verejnom priestore (v Záhradníkovom dome aj na aktuálnej výstave v Galérii Sumec) pôsobia privátne, akoby ich autor zaznamenával a tvoril najmä pre seba, alebo úzky okruh známych. (K rozmeru privátnosti napokon odkazuje aj názov Záhradníkov dom a miesta ako parapet, izba a pod., či detaily vlastného tela.) V týchto fotografických záznamoch, ale aj aktuálne vystavených dielach ide o veci a situácie, ktoré nám môžu byť povedomé azda aj v našom vlastnom konaní, keď niekomu hovoríme, „aha, čo som dnes spravil, čo som našla, čo som odfotil, niečo ti ukážem…“ Bolo by to nepresné a zjednodušujúce prirovnanie, ale je v tom aj niečo z toho (a mnohí to poznáme z vlastnej skúsenosti), keď v pohostinstve postavíme z podpivníkov domček alebo z lístka na autobus urobíme postavičku a komusi to ukážeme. Poznáme to aj zo životných situácií, keď nás zaujme niečo, čo jemne vybočuje z bežného a uvedomíme si posunutý zmysel videného či zažitého, niekedy to zaznamenáme a zdieľame s inými. Je v tom istá tvorivá hravosť, ale v Tittelovom podaní sémanticky, intelektuálne a esteticky výrazovo zložitejšia, zámerná, dôvtipná, neprvoplánová, jemnejšia, realizovaná uvážlivo a s cieľom čosi komunikovať.

Milan Tittel totiž na rozdiel od nás, keď „čosi zaujímavé zachytíme či urobíme“, nie len zaznamenáva, ale je priamo tvorcom a inscenátorom situácií, objektov, ich konštelácií a významov, ktoré nám ponúka s estetickou nadstavbou (vedomý si životných, estetických aj umelckohistorických kontextov vlastnej práce). Ukazuje síce veci vo svetle a spôsobom, akoby sme ich našli, a ktoré, ak by sme ich naozaj našli, pravdepodobne by sme si ich chceli odfotiť, zaznamenať a zdieľať s inými, akurát že my ich nikdy len tak nenájdeme, pretože ich tvorcom a zároveň tvorcom ich kontextu recepcie je on. Pri týchto, niekedy viac intuitívne, inokedy viac logicky premyslene autorsky komponovaných objektoch, situáciách či fotografiách, je nám na jednej strane zrejmé alebo povedomé, čo vidíme, na druhej strane nás na tom niečo v dobrom zmysle slova vyrušuje a núti k novému, sústredenejšiemu pohľadu a novému uvažovaniu, zbaveného naučených sémantických cestičiek a stereotypov vnímania.

Autorove práce, zároveň, aj v kontexte toho, o čom sme uvažovali, síce môžu neraz pôsobiť materiálovo a vizuálne takpovediac triviálne, je však za nimi veľa intelektuálnej a často aj rukodielnej práce. Napríklad tvorbe diela Čistý čas venoval autor niekoľko hodín čistého času, pričom výsledok je takmer neviditeľný. Tvorba Milana Tittela i aktuálna výstava môže byť teda vo svojej antispektakulárnosti, subtílnosti a jemnosti zmyslu zároveň aj skúškou pozornosti a citlivosti publika či schopnosti človeka vnímať nie len (Tittelovo) umenie, ale aj subtílnosti a nuansy svojho okolia, sveta v ktorom žijeme, vecí, ľudí a diania v ňom.

V súvislosti s tým, že sme Milana Tittela v úvode nazvali aj „vecným lyrikom“ môžeme na záver parafrázovať estetika Františka Mika, ktorý tvrdil, že v poézii ide o miniatúru faktu, v ktorej je obsiahnutá veľkosť zmyslu. Toto by azda mohol byť jeden zo spôsobov, ako vnímať aj tvorbu Milana Tittela. Pozývame vás vychutnať si „čistý čas“ v „záhradníkovom dome“ a venovať pozornosť jeho „veciam po ruke“ (miniatúra faktu), ktoré ale uvádza v rozšírenom sémanticko-estetickom kontexte a nepodáva ich spôsobom „po lopate“ (veľkosť zmyslu).

Ľuboš Lehocký

/

Výstavný program Galérie Sumec v roku 2024 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. FPU je hlavným partnerom projektu.

/


Foto z vernisáže: Ana Horníková
Foto diel: Milan Tittel