ROMAN BICEK - GLÜCK MUSS MAN HABEN

​
Vernisáž:
23. 6. 2022
11:30 - otvorenie výstavy pre študentky/-ov školy
17:00 - otvorenie výstavy pre verejnosť


Trvanie výstavy: 23. 6. – 22. 7. 2022
Kurátor: Ľuboš Lehocký

Galéria Sumec
Škola dizajnu, Ivanská cesta 21, Bratislava
www.galeriasumec.sk

***
Glück muss man haben bol názov zábavnej súťažnej televíznej šou vysielanej v Nemeckej demokratickej republike v rokoch 1985 – 1997. Hlavnou cenou bol najprv Trabant, neskôr Lada a napokon Volkswagen. Z dnešného pohľadu vývoj cien pre súťažiacich symbolicky odzrkadľoval meniacu sa politickú situáciu a spoločenský a ekonomický vývoj v niekdajšom Východnom Nemecku.

Romana Biceka zaujalo logo súťaže v starom časopise a ako je uňho zvykom, použil ho ako východiskový materiál pre ďalšie výtvarné a ideové rozvinutie v niektorých svojich dielach. Slogan Glück muss man haben (Treba mať šťastie) mohol v čase vysielania relácie, najmä pred zjednotením Nemecka vyznievať možno ironicky, ba až cynicky. V čase uzavretých hraníc, múrom rozdeleného Berlína, politiky založenej na výsadnom postavení Jednotnej socialistickej strany a bežného života obmedzovaného ideológiou znelo z televízie, že jednoducho „treba mať šťastie“.

Skutočne – a nezmenilo sa to ani dnes – treba mať šťastie: narodiť sa napríklad na správnej strane hranice. Buď si vojnový utečenec, alebo môžeš utečencov hejtovať. Treba mať tiež šťastie napríklad nenarodiť sa na Slovensku ako Róm, neheterosexuál, s vážnymi zdravotnými problémami, dokonca často aj ako žena. To všetko stále človeka znevýhodňuje a často je dôvodom, prečo si do týchto skupín ostatní, neraz nie len obrazne, radi kopnú.

Predstavitelia a predstaviteľky politickej, masmediálej, popkultúrnej a ďalších sfér, ale aj široká verejnosť pritom toto nastavenie často vedome alebo nevedome podporujú, alebo z komfortnej pozície privilegovaných hlásajú na instagrame, že hocikto môže dosiahnuť hocičo. Nie je to celkom tak a svojou tvorbou nie len tento problém reflektuje aj Roman Bicek, ktorý sa zaujíma o aktuálne kultúrne, spoločenské i politické dianie.

Tematicky sa autor dotýka fenoménov ako extrémny nacionalizmus v globalizovanej spoločnosti, autoritárstvo, xenofóbia, rasizmus, narcizmus, sexizmus, mačizmus či konšpiračné teórie. Upozorňuje na stereotypné videnie iných ľudí či stotožňovanie sa s vlastným stereotypným obrazom, ale aj na rozpor medzi ideológiou, víziami a každodennou ľudskou či občianskou skúsenosťou. Všíma si neudržateľnosť systému postaveného na čo najväčšej produkcii a spotrebe i predstieraný záujem o environmentalistiku. Komentuje vzťah spoločnosti k minulosti v postsocialistických krajinách Európy a zaujíma ho vzťah medzi občanmi a ich súčasnou politickou reprezentáciou. Poukazuje na spektakulárnosť a zároveň vyprázdnenosť niektorých mediálnych a popkultúrnych postavičiek, ako aj na banálnosť masmediálneho a reklamného obsahu. Reaguje na problémy kapitalizmu vrátane trhu s umením a na postavenie umelca v spoločnosti, ale aj na vzťah tzv. vysokého a nízkeho v kultúre, pseudofilozofovanie, krčmovú sociológiu a politológiu.

Vo svojich kresbách, maľbách a kolážach pracuje s rôznymi prvkami a materiálmi (obrazy, texty, motívy, symboly) rôzneho pôvodu (slovenské i zahraničné periodiká, odborná literatúra, masmédiá, popkultúra, vlastná tvorba). Tie sa mu neskôr stávajú inšpiráciou, stavebnými prvkami, kompozičnými fragmentmi, významotvornými bodmi, intertextuálnymi odkazmi. Skrátka, výtvarným materiálom, ktorý kolážuje, komponuje, remixuje, komentuje, paroduje alebo inak uvádza do siete významotvorných vzťahov, pričom jeho pohľad je vždy neortodoxný a otvorený.

Roman Bicek ide síce neraz po vlne aktuálneho spoločenského diania, ale nie umeleckých trendov či vlastnej istoty. Tu ide neraz dokonca v protismere. Niekedy je mimoriadne názorovo otvorený a konkrétny alebo aspoň významovo prístupný, inokedy však diváka postaví pred recepčne ťažšie uchopiteľnú a na prvý pohľad niekedy až dadaisticky pôsobiacu kompozíciu s expresívnym rukopisom. Väčšinou sa však dá vždy aspoň intuitívne vycítiť, kam autor ideovo smeruje. Rozhľad diváka je pritom nemenej dôležitý. Autor totiž vo svojej tvorbe odkazuje na svet umenia, historické a politické reálie, myšlienkové smery či významné osobnosti. Využíva na to nezriedka text – autorskú alebo privlastnenú či citovanú výpoveď v rôznych jazykoch, vďaka čomu majú niektoré jeho diela výrazne diskurzívnu povahu. Toto v spojení s neortodoxným výtvarným prejavom, respektíve s ojedinelým autorským rukopisom môže byť pre časť publika ťažšie sústo.
Bicek je bezprostredný, ochotný riskovať a vybočiť z vlastných overených postupov a odmieta manieru, čo je základom, vďaka ktorému je jeho tvorba dynamická, neopakovateľná, „šťavnatá“ a v dobrom zmysle slova aj bezohľadná k diváckym očakávaniam a klasickým kunsthistorickým alebo estetickým konceptom. Tvorba Romana Biceka si skrátka vyžaduje rovnako otvoreného, odvážneho a kritického diváka, ako je on sám.

Ľuboš Lehocký

***
Roman Bicek (*1981) je umelec a pedagóg na Katedre intermédií VŠVU. Je absolventom maľby v ateliéri prof. Ivana Csudaia na VŠVU, predtým študoval na Wimbledon School of Art a Leyton Sixth Form College v Londýne. Samostatne a kolektívne vystavoval na desiatkach výstav najmä na Slovensku a v Česku, absolvoval viacero rezidenčných pobytov v rôznych krajinách Európy. Spoluzakladal artist-run galériu HotDock Project Space v Petržalke.



—
Výstavný program Galérie Sumec v roku 2022 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. FPU je hlavným partnerom projektu.